Vyhrali sme čosi? Svokrovci nám darovali auto? Podarilo sa mu dohodnúť dobrý biznis? ... Ideme na dovolenku k moru? Pojašená fantázia netrpezlivo klope na dvere mojich emócií, no ja ju zanovito odmietam vpustiť. Pomstí sa mi dráždením mojich úbohých nervov vyčerpanej matky a škodoradostne mi našepkáva: „Vybuchni! Nemá právo ničiť tvoju večernú pohodu nevyspytateľnými pohľadmi!“ Ako skúsený profesionál vo svojom odbore, však len mierne zamračím obočie a stroho sa dožadujem vysvetlenia.
„Čo je?“ – pýtam sa pokojne
„Mám PDA.“ – zahlási spokojne „provokatér“, alias môj muž
Ja nechápajúc, o čom to hovorí, pýtam sa ďalej a kamuflujem svoju neznalosť:
„Aha... a čo má byť?“ – prijímam trochu sklamane informáciu a zaháňam všetky dobiedzavé a neposlušné výhonky nádeje späť za zatvorené dvere, spoza ktorých sa im napriek môjmu úsiliu podarilo uniknúť.
„Vymenil som ho s Petrom za modem.“ – oznamuje a sadá si do kresla za počítač, aby mohol sústredene skúmať nový úlovok.
(Moment, toto som už predsa zažila. V škôlke som si tiež na pár dní vymenila s kamarátkou bábiku za plastového koníka a tuším že aj na základnej škole som uskutočňovala takéto výmenné, alebo bartové obchody)
Nasledovalo moje spochybňovanie rozumnosti tohto činu a manželova obhajoba. Asi to nebolo odo mňa pekné, že som v tom hľadala nejaký zádrheľ a neprejavila som radosť a uznanie za získanie skvelého úlovku... Ale môj manžel je našťastie typ, ktorý sa nenechá znechutiť a nasledujúci večer patril jeho novej partnerke... Tie jeho pohľady a jemné dotyky (s dotykovým perom, no ale aj tak), by som takmer začala závidieť nepozvanému votrelcovi (alebo votrelkyni?). Ale ako profesionál sa nad to predsa povznesiem a užívam si čas, ktorý mám len pre seba.... no a ešte pre nejaké neumyté riady a šatstvo čakajúce na opravu a nevyvesené prádlo.
Nasledujúcich pár dní sa nieslo v pokojnom a málovravnom duchu. Muž sa nenápadne pohyboval po byte, so zrakom prilepeným ku svojej novej kamarátke, (ehm-ehm, neprestal sa jej dotýkať) a zrejme bol veľmi účinne zasiahnutý amorovým šípom, lebo sa nachádzal v inej realite, kam k nemu neboli schopné doletieť slová a dotazy manželky a jeho dvoch detí. Keď sa syn pri svojich otázkach, položených päťkrát nedočkal odpovede, ponoril sa rezignovane aj on do svojho sveta hračiek, prípadnú ďalšiu všetečnú otázku už adresoval mne, uspokojac sa aj s výkladom neskúsenejšieho a menej racionálneho znalca. Dcéra po troch výzvach mierených na ocka, k momentálnej obľúbenej spoločenskej hre, ktorá je tiež produktom hravosti našej nenahraditeľnej hlavy rodiny, sa ma len smutným a zmäteným pohľadom pýtala na príčinu akútnej ľahostajnosti svojho idolu. Ja som pri naliehavých prípadoch radšej pri oslovení klopala na manželovo plece, aby som mala väčšiu šancu získať jeho pozornosť. S nepodstatnými záležitosťami som sa ani neunúvala vyvíjať nejaké úsilie na komunikáciu. Tie som odkladala zatiaľ do „šuflíka“ – ak predsa len nie sú nepodstatné, tak sa nestratia.
Ale aby som nebola nespravodlivá, musím uznať, že muž si svoje povinnosti naďalej plnil. Dokonca chodil s deťmi von, kde sa ani náhodou nenudil. Ani sa nenazdal a dve hodiny strávené na lavičke ubehli ako voda, v konverzácii s vreckovým kamošom. Domov sa vrátili našťastie vždy v kompletnej zostave, teda vrátane dvoch detí. Takisto si manžel obetavo ľahol ku svojim ratolestiam, keď mali večer problém so spánkom. Mal predsa verného pomocníka, ktorý ho nenechal v štichu.
Dnes večer sa pýtam, či by som sa nemala zmieriť s tým, že sa rodina rozrástla o piateho člena.
„Zajtra ho musím vrátiť“ – oznamuje trochu neochotne môj PDAnžel
Uff, takže znova budeme „iba“ štyria? Hanbím sa, že som o svoju lásku nebojovala, ale asi som príliš zlenivela popri všetkých moderných výdobytkoch, ktoré sa starajú o naše pohodlie a spokojnosť. V kútiku duše som sa spoliehala na to, že prišelec je len dočasný, ako mnoho ďalších vecí v živote, no náš vzťah, spečatený sľubom, je nezničiteľný... Snáď sa na pôvodný spôsob fungovania rodiny všetci pomaly opäť adaptujeme :-) .
Komentáre