U rodičov sa často prejavuje zlozvyk nadväzovať očný kontakt najmä vtedy, keď chcú dieťaťu niečo zdôrazniť, predovšetkým to negatívne. Robíme však katastrofálnu chybu. Keď tento účinný nástroj rodič využíva najmä na vyjadrenie negatívnych pocitov, dieťa nevyhnutne bude vnímať svojho rodiča negatívne. U malého dieťaťa sa môže zdať, že takýto prístup funguje. Dieťa však poslúcha preto, lebo sa bojí. Keď dospieva, jeho strach sa zmení na hnev, odmietanie a depresiu.

  Rodičia sa však často vyhýbajú priamemu pohľadu do očí dieťaťa aj preto, aby ho tým potrestali. Je to veľmi kruté a často to robíme aj svojmu partnerovi. Je to pre dieťa oveľa bolestivejšie, ako fyzický trest, môže ho to veľmi poznačiť. Na takéto skúsenosti dieťa nikdy nezabudne.

  Vieme, že deti sa učia podľa nášho vzoru, čo znamená, že nás napodobňujú. Takto sa učia používať aj očný kontakt. Ak sa na svoje dieťa pozeráme súvislým, láskavým a pozitívnym pohľadom, bude robiť to isté. Ak svojím pohľadom vyjadrujeme iba nepríjemné pocity, naše dieťa bude robiť presne to isté.

  Poznáte nejaké dieťa, ktoré sa vám zdá nepríjemné, neobľúbené? Takéto dieťa sa na vás pri prvom stretnutí na chvíľku pozrie, ale potom vám venuje svoj pohľad už len vtedy, keď poviete niečo, čo ho skutočne zaujme. Ináč sa vášmu pohľadu vyhne. Jeho vyhýbavý pohľad je nervózny, nepríjemný, niekedy nenávistný.

  Pre dieťa to má ďalekosiahle následky. Predstavte si, s akými ťažkosťami bude toto dieťa nadväzovať priateľstvá. Pravdepodobne bude odmietané a neobľúbené a to nielen počas dospievania, ale bude tým trpieť počas celého života, pretože šance zbaviť sa tohto návyku sú mizivé. Po prvé: dotyčný človek si ho neuvedomuje a po druhé, je extrémne ťažké zlomiť tento zvyk. Tragické účinky negatívneho očného kontaktu potvrdil výskum na detskom nemocničnom oddelení. Jeden z výskumníkov sedel na chodbe a značil si, koľkokrát vstúpili sestričky do jednotlivých izieb. Prirodzene, že dôležitú úlohu zohrala vážnosť ochorenia a tiež miera starostlivosti nevyhnutná na jeho náležité ošetrenie. Niektoré deti boli navštevované oveľa častejšie, než iné. Obľúbeným deťom sa venovalo viacej pozornosti. Kedykoľvek mala sestra možnosť vybrať si izbu, do ktorej vstúpi, výber padol prirodzene na izbu príjemnejšieho sympatickejšieho dieťaťa. Najneobľúbenejšie deti venovali návšteve iba letmý pohľad a potom sa pozerali na zem alebo iným smerom a pretože sa vyhýbali nadviazaniu očného kontaktu, bolo ťažké sa im akokoľvek venovať. Dospelí sa preto, prirodzene cítili pri takýchto deťoch nepohodlne. Sestry sa mylne domnievali, že dieťa chce byť samo alebo že sa dieťaťu na nich niečo nepáči. Toto nedorozumenie spôsobilo, že takýmto deťom sa každý vyhýbal a ony sa cítili ešte bezcennejšie, nechcenejšie a menej milované. Tá istá situácia sa deje v mnohých rodinách.

  Pri inom výskume sa skúmal jeden zvláštny jav: "syndróm poruchy vývoja".

  Toto ochorenie sa prejavuje tým, že dieťa v určitom veku, najčastejšie medzi šiestym až dvanástym mesiacom, sa prestane vyvíjať. Často prestane jesť, rásť, stane sa ľahostajným a apatickým a niekedy dokonca zomrie bez akejkoľvek zjavnej príčiny. V mnohých prípadoch sme zistili, že rodičia dieťa odmietli. Často to urobili podvedome, neboli schopní vedome sa vyrovnať s odmietavými pocitmi voči svojmu dieťaťu a ich odmietnutie sa premietlo do ich správania. Títo rodičia sa vyhýbali očnému a telesnému kontaktu s dieťaťom, ale ináč si svoje rodičovské povinnosti plnili.

  Keď počas druhej sv. vojny nacisti bombardovali Londýn, mnohé deti boli kvôli bezpečnosti presunuté mimo mesta. Bolo o nich dokonale postarané, citovo však deti veľmi trpeli, pretože ich "vychovávatelia" nemali dostatok času na telesný či očný kontakt (prečo mi to tak pripomína stav v detských domovoch?). Väčšina týchto detí bola citovo poznačená a rozrušená. Pre ich citový vývoj by bolo omnoho lepšie, keby zostali so svojimi matkami. Nebezpeèenstvo citovej ujmy bolo pre ne omnoho väčšie, ako fyzické ohrozenie.

Očný kontakt a proces učenia

     Jeden zo spôsobov ako môže učiteľ efektívne rozoznať u troj- až štvorroèčého dieťaťa úzkostlivosť, vystrašenosť a nezrelosť, je pozorovať ho, ako nadväzuje a udržiava kontakt očami. Ak s tým má dieťa ťažkosti, znamená to, že začína trpieť nedostatkom v citovej oblasti. Extrémne úzkostlivé dieťa bude mať navyše problém priblížiť sa priamo k dospelému človeku. Keď vidím také dieťa, poprosím jeho učiteľa, aby ho učil tak, že si oproti nemu sadne. Potom učiteľa požiadam, aby sa ho občas dotkol, pokúsil sa nadviazať s ním kontakt očami a rozprával sa s ním. Po určitom čase poprosím učiteľa, aby dieťa niečo učil a chvíľu ho pritom držal za ruku. Spolu s úžasom pozorujeme, že dieťa sa oveľa ľahšie učí, keď sú predtým naplnené jeho citové potreby. ... Telesným a očným kontaktom učiteľ do istej miery odblokoval pocit strachu a úzkosti u dieťaťa a tým zvýšil jeho pocit bezpečia, ako aj jeho sebavedomie. Je to príliš jednoduché? Samozrejme. Tak prečo to potom nerobíme častejšie?

Nové miesto

     Raz sme sa sťahovali na nové miesto, do domu. Jeden náš syn mal vtedy šesť rokov, druhý dva. Boli šťastní, plní energie a zdravo nezávislí.

  Po týždni sme u nich zbadali zmenu. Začali byť ufňukaní, podráždení, ľahko sa nahnevali, často sa bili, neustále sa nám plietli pod nohami, večne boli na nás zavesení. V tom čase sme sa s manželkou úporne snažili dať dom do poriadku. Boli sme s deťmi celé dni, ale v skutočnosti sme im nevenovali pozornosť, telesný kontakt sme nadväzovali zriedkavo a kontakt očami takmer vôbec. Ich citové nádrže sa vyčerpali a svojím správaním sa pýtali: „Milujete ma? Milujete nás aj na tomto novom mieste?“

  Počas nasledujúcich dní sme sa snažili s deťmi nadväzovať očný kontakt vždy, keď s nami hovorili. Kedykoľvek to bolo možné, objali sme ich a venovali im sústredenú pozornosť. Udiala sa ohromná zmena. Keď sa ich citové nádrže znovu naplnili, stali sa z nich šťastné, veselé deti, menej sa nám plietli pod nohami a viacej sa spolu zabávali.

  Nikdy nie je priskoro (ani neskoro) na vyjadrenie dôslednej a nežnej lásky nášmu dieťaťu. Ono jednoducho potrebuje našu bezpodmienečnú lásku na to, aby sa vedelo úspešne vyrovnať s dnešným svetom. A my mu ju môžeme dať. Nezabúdajme však, že kontakt očami sa dá aj zneužiť, preto je len na nás rodičoch, aby sme sa ho rozhodli používať ako prostriedok na vyjadrovanie bezpodmienečnej lásky.

Zdroj: Dr. Ross Campbell, Ako milovať svoje dieťa, vydavateľstvo Porta libri